"Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami..." J 1,14

Je po nich a spolu s Vianocami je po plných fľašiach, plných stoloch, plných kostoloch, kázňach plných vianočných, ale i kritických myšlienok vo vzťahu k "vianočným kresťanom".

Je po rozprávkach a príbehoch, ktoré nás stále znovu chcú potešiť. Je po koledníkoch, ktorí si koledovali o .... .

Je po sviatkoch. A čo cítime?

Únavu. Únavu z premáhania sa byť dobrý! Únavu z oddychu. Únavu z jedenia a pitia. Únavu z pobožných rečí. Únavu z toho, čo bolo predtým. Únavu z návštev rodiny. Únavu z sms a volaní, ktoré potešili hlavne poskytovateľov mobilných telefónnych služieb. Ach.

Z rádia znie pieseň Mira Kochanského "Každý deň budú vraj Vianoce." Pekná pieseň, ale ten text už nie je aktuálny. Ešte to, aby každý deň boli Vianoce!

Ale nie. Možno je to celé o dosť komplikovanejšie. Veď nie všetci ľudia mali či mávajú Vianoce, ktoré by sme mohli kritizovať či ironizovať. Život je oveľa zložitejší. Niekto si ich krásu vie vychutnať, niekto nie, niektorí sa vedia tešiť a prežiť ich duchovne, iní nechcú, ďalší nemôžu či nedokážu prežiť ani pravé, ani Vianoce snov.

Odmysliac ľudské aspekty náplne týchto sviatkov, Vianoce sú Božím darom.

"Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami...", tak nám hovorí evanjelista. Pán Boh nám daroval Vianoce. Bojím sa použiť spojenie Božie Vianoce, lebo to straší z plagátov po meste, ale isté je, že Vianoce sú od Boha, sú o Bohu v nás. Pán Boh prišiel do sveta, k človeku, ba čo viac, do človeka. Kristus sa narodil z lona ženy.

A tak chcem Bohu nadovšetko za tieto sviatky ďakovať. A nielen za sviatky, hlavne za "Milosť, ktorá sa zjavila a ktorá je spásonosná všetkým ľuďom." Ďakujme Pánovi za Vianoce také, aké sme ich pôvodne dostali, teda čisté, jemné, chudobné, betlehemské, jedinečné, plné krásy nebies a úprimnej bázne a radosti jednoduchých ľudí. Skutoční kresťania si takéto Vianoce nosia každý deň v svojom srdci a spievajú si v duchu: "Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." (L 2, 14)