Ľudia, aspoň mladí, majú tendenciu byť nielen in, ale aj byť iní. Každý sa chce nejakým spôsobom odlišovať, byť osobitý, mať svoj štýl. Je to zaujímavé. Lenže jedna vec je byť osobitý navonok a druhá vec je byť naozaj výnimočný, odlišný, iný ako zvyšok. Kresťania sú tiež osobitou skupinou. Neviem a nechcem súdiť do akej miery väčšina kresťanov chce byť odlišná od zvyšku spoločnosti, ale viac či menej sa treba zmieriť s tým, že od kresťanov sa vyžaduje inakosť, výnimočnosť, odlišnosť, zvláštnosť. Nie je nič horšie ak sa o veriacom človeku povie: "Však ten je taký ako sme my všetci."" Iste, možno je v tom aj niečo dobré, ale v zásade to zvyčajne značí, že dotyčný kresťan pôsobí na ľudí ako pokrytec a ako človek ďaleko od Krista a blízko k spoločnosti a jej mravom. Kresťania, ktorí nasledujú Krista radikálne, sú považovaní za čudákov a tí, čo žijú normálne sú zasa zdrojom pohoršenia. Nie je to jednoduché, z toho vykľučkovať.

Pán Ježiš v Evanjeliu podľa Matúša hovorí: " ....čo zvláštneho robíte?"" a z týchto slov nám treba pochopiť nutnosť byť trochu zvláštny a robiť niečo zvláštne. Hovoril o láske k blížnym a o zdravení bratov. Ak to robím, robím niečo zvláštne? Nie! Takže musím robiť niečo iné. Neznamená to byť čudák, nad ktorým všetci krútia hlavou a vyhýbajú sa mu, ale predsa svojimi postojmi k záležitostiam života získavať kredit pre seba i kresťanstvo ako také. V morálnej stránke, v medziľudských problémoch je vždy kam sa posúvať, vždy je možnosť urobiť niečo zvláštne v tom pravom či dobrom význame slova. A tak máme možnosť reagovať na podnety z vonku iným spôsobom, ako reagujú ostatní a budeme možno nie in, ale určite iní a rozumní ľudia pochopia, že kresťanstvo dnešnej doby nie je o ničom, ale o niečom! Nech nám Pán pomáha v moci Ducha. Amen.