Všetko, čo robíme, je iba kvapka v mori, ale keby sme to nerobili, tá kvapka by tam chýbala.

(Matka Tereza)

Z histórie nášho cirkevného zboru a stavby chrámu

Generálske krutosti

V roku 1708 vrcholilo prenasledovanie protestantov na území vtedajšej zvolenskej stolice. Rakúski generáli Heister a Pálfy porazili maďarskoslovenské Rákoczyho vojsko. Tým sa definitívne rozhodlo aj o osude slovenskej evanjelickej cirkvi. Vyhnali evanjelických farárov a učiteľov z ich domovov a služby Božie sa mohli konať už len v artikulárnych kostoloch v Hronseku (vtedajšom Garanseku), Ostrej Lúke a na predmestí B.Bystrice. Začalo prenasledovanie protestantov.

Čo sa dialo v Badíne ?

Musel odísť aj badínsky evanjelický farár Jakub Mažáry. Badínski luteráni stratili farnosť na celých 165 rokov - až kým ju v roku 1874 nepomohol obnoviť hronsecký farár August Horislav Krčméry. Ale bol to boj nielen veľmi dlhý, ale aj ťažký a zložitý. Aj v najhlbšej biede a smutnom položení bolo treba neustále živiť iskierku nádeje. Robili to teda pomaly a postupne. Už v roku 1792 si Badinčania postavili evanjelickú školu. O rok neskôr predložil tunajší učiteľ spoločnú žiadosť dcérocirkví z Badína, Hájnik aj Rybárov, aby hronsecká matkocirkev povolila aspoň učiteľovi „každú prvú výročitú slávnosť odpoludnia odslúžiť nešpory s čítaním postily a každá nedeľu aj s modlitbami.“ Žiadali tiež, aby evanjelický farár z Hronseku striedavo dochádzal na menšie sviatky do Badína a Hájnik „odbavovať služby Božie kázaním, slovom Božím a prisluhovaním Večere Pánovej.“

Myšlienky na nový kostol

V rokoch 1859-1860, keď v badínskej evanjelickej fílii už narátali takmer 900 „duší“, sa dohodli, že postavia nový kostol. Iste tušili, že to nebude ľahká úloha. Preto si do čela príprav veľkej stavby zvolil výbor, zložený predovšetkým z mladších údov cirkvi. Chceli mať záruku, že prácu dovedú až do konca. Bratia Ján a Samuel Kubišovci, Matej Lešták - Kudláč, Pavel Hric-Šalman, Ondrej Malachovský a ďalší. Práve títo ľudia, badínski rodáci, spoločne s hronseckým farárom A. H. Krčmérym už potom nedovolili, aby myš- lienka stavby nového kostola upadla do zabudnutia.

Maloverní aj pesimisti

Náročnosť stavby mnohých cirkevníkov odradzovala, strašila, priam odpudzovala. Áno, žilo tu niekoľko väčších, bohatších gazdov, ale prevažná väčšina obyvateľov boli chudobní roľníci, remeselníci a nájomcovia pôdy. Prežívali zo dňa na deň a tak namieste bola otázka : aj z toho mála máme ešte dávať na novú stavbu ? Volali po iných, náhradných a menej nákladných riešeniach. Lenže zvolení členovia stavebného výboru boli nielen mladí a odvážni muži, ale aj múdri a charakterom i duchom silní jedinci. Trpezlivo chodili z domu do domu, vysvetľovali, presviedčali, povzbudzovali, no najmä oduševňovali. Zbierali milodary od svojich, ale písali aj prosby a žiadosti na všetky strany. Napríklad takto : „ Drahí bratia a sestry evanjelici ! Dobrý brat neopúšťa svojho brata, ale ochotne sa mu ponáhľa na pomoc. Na to máme veľa príkladov. A pretože táto láska - aspoň dúfame, nevyhasla ešte ani v srdciach Vašich, plní veľkej dôvery a nádeje sa obraciame aj na Vás ! Pomôžte nám a prispejte k uskutočneniu veľmi nákladnej stavby! JEDNI DRUHÝCH BREMENÁ NESME A TAK NAPĹŇAJME ZÁKONY BOŽIE. Podpísaní: A.. H. Krčméry, evanjelický farár, Samuel Kubiš, dozorca, Matej Malachovský, kurátor.

KONEČNÉ ROZHODNUTIE

Po predbežných prípravách v roku 1865 padlo defnitívne rozhodnutie : už môžeme so stavbou chrámu začať. Začiatkom februára uzavreli zmluvu s banskobystrickým staviteľom Samuelom Hoszághom. V prvých jarných dńoch, len čo zišli posledné snehy, zhromažďovali stavitelia materiál, skladali peniaze a začali kopať základy chrámu. 27. apríla 1865 slávnostne vložili a posvätili uholný, základný kameň vo vykopaných základoch stavby. Pri tejto príležitosti napísal a vydal Krčméry pomätný spis, kde sa okrem iného uvádza : Na večnú pamiatku, pre ďalšie potomstvá, opisujeme túto slávnosť, ktorá sa udiala pod jasným nebom a na tom mieste, kde chrám stáť bude. Všetko naše úsilie nech zostane príkladom horlivosti a obetavosti otcov, aby ich nasledujúce generácie aj v hrobe prežehnávali, za drahé a vzácne dedičstvo, ktoré takto zanechali. Po jedenástich mesiacoch bola stavba kostola hotová a 7.októbra 1866 seniorom Doleschallom aj vysvätená.

Pripravil Mgr. Pavol Halaj