Všetko, čo robíme, je iba kvapka v mori, ale keby sme to nerobili, tá kvapka by tam chýbala.

(Matka Tereza)

Kázeň Slova Božieho - 6. pôstna nedeľa - Kvetná nedeľa 5.4.2009

Drahý Pane, do Jeruzalema vchádzaš,
Kde Ťa čaká bolesť potupa.
Osamelosť i zrada
a napokon aj smrť krutá.
To prečo všetko, kvôli komu,
Kto to zavinil?
Predsa my, ľudia hriešni.
Ó vďaka, že si nás zachránil.

"Príduc k učeníkom, našiel ich spať. I riekol Petrovi: Či ste nemohli bdieť so mnou ani hodinku?"   Mt 26,40

V Getsemanskej záhrade zápasil Pán Ježiš svoj vnútorný zápas smútku, bolesti, nepokoja pred smrťou. Je to taký veľmi zvláštny zápas Božieho syna, ktorý však v dejoch utrpenia má svoje dôležité miesto. Netreba zabudnúť ani na tú duševnú či psychickú stránku Kristovho utrpenia. Aj On hoci bol Syn Boží, bol človek, cítil a prežíval všetko ako my ľudia. Možno by sa dalo hovoriť aj o strachu, úzkosti, avšak v celom tom Ježišovom zápase je predsa jeden najdôležitejší motív- odovzdanosť do Božej vôle. Tam u Neho neboli pochybnosti, že Boh Ho vedie, že sa bude diať Božia vôľa, že túto vôľu musí naplniť. Napriek všetkému, čo by sa nám mohlo zdať neisté, Ježiš mal istotu nebeského Otca, s ktorým sa zhováral, keď sa modlil, u Neho hľadal silu k tomu, čo sa malo diať.

Musíme si tiež uvedomiť, že ak by Pán Ježiš neprežíval v celom svojom utrpení všetko tak, ako my ľudia prežívame v utrpení a bolesti, nebol by pre nás uveriteľný, dôveryhodný. Jeho obeť by nebola obeťou. Každá obeť musí niečo stáť. Každá obeť musí trochu zabolieť. Preto aj to Ježišovo utrpenie bolo plnohodnotnou obeťou pred Bohom. Obeťou za naše hriechy. Hriech prináša vždy len utrpenie. Naše hriechy priniesli utrpenie svätému Božiemu.

V Getsemanskej záhrade máme pred sebou Ježiša, ktorý sa úprimne a hlboko modlí. Ježiša, ktorému stekajú po tvári kropaje krvi. Evanjelista Lukáš píše: "A On v smrteľnej úzkosti modlil sa ešte horlivejšie. I vystúpil mu pot ako kropaje krvi, ktoré stekajú na zem." Keď apoštol Pavol hovorí - "Odmena za hriech je smrť" - môžeme si uvedomiť, že smrteľná úzkosť Pána Ježiša je úzkosťou našich hriechov a omylov. Koľko krát v živote si pri rôznych udalostiach vo svete povieme – aha, nevinní ľudia trpia, ba dokonca nevinní ľudia platia a trpia za chyby iných. Aj Ježiš nevinný platil za nás. Dostal to, čo si nezaslúžil.

V Getsemanskej záhrade máme pred sebou Ježiša, ktorý nemá podporu svojich učeníkov. Tí sa správajú presne ako sa od nich dá očakávať - unavene a nezainteresovane. Akoby ten Ježišov zápas nebol ich, akoby sa ich netýkal. Vlastne nebol. Oni tam už nemali čo povedať. Zostala len únava, ktorá bola silnejšia ako Ježišove slová - "Bdejte so mnou." alebo "Bdejte a modlite sa." Všetko sa to dialo v hlbokej noci. Možno večera trvala dlho. Každopádne učeníci namiesto toho, aby bdeli - spia. Zaspali v čase, keď mali bdieť. Únava a vyčerpanosť. Všetci to poznáme. Koľkokrát sme takí unavení, že sa nám už ani pomodliť večer nechce, nevládzeme alebo pri modlitbe zaspíme. Aj oni boli unavení. Mali toho dosť za celý deň. Celá situácia toho dňa bola nejaká čudná.

Únava nie je nič neprirodzené. Naozaj všetci bývame unavení. Unavení sú tí, čo ťažko robia, ale unavení sú aj tí, ktorí majú prácu psychickú, ktorí robia v kancelárii, na úrade, ktorí sa venujú deťom a podobne. Únava má v našom živote miesto. Lenže, niekedy nás únava premôže v nesprávnej chvíli. A nemala by. Učeníkov premohla vtedy, keď Ježiš chcel, aby bdeli a modlili sa. Bolo to dôležité. Práve vtedy ich premohla únava dňa. Zaspali. Ježiš, keď sa vrátil od svojej prvej modlitby im teda právom vytýka: "Či ste nemohli bdieť so mnou ani hodinku?" V tomto správaní učeníkov ešte viac vyčnieva Ježišova osamelosť a opustenosť v najťažšom zápase. Nie, u nikoho z ľudí nemal oporu, ani podporu. Jediné, čo mal bola modlitba a odovzdanosť Bohu. Istota v Bohu. Učeníci spali. Boli vzdialení od Jeho vnútorného zápasu. Boli len ľudia. Len ľudia človeka často zradia a podrazia, zabudnú, nevšimnú si, sme ľahostajní.

"Či ste nemohli....?" – Ale určite mohli. Každý môže, keď je vážny dôvod - únava sa musí premôcť. Keď je vážny dôvod bdieť, keď nás niekto o to prosí, keď mám prejaviť spolupatričnosť a lásku, úctu a napriek tomu ja zaspím, je to smutné a zlé.

"Či ste nemohli bdieť so mnou ani hodinku?" - to bola Ježišova otázka. Zdanlivo nenápadná, jednoduchá, je to však otázka, za ktorou sa skrýva oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Vo vzťahu k tejto otázke sa potom my pýtame: chcel Ježiš od nich veľa? No povedzte, chcel od nich veľa? Len, aby zostali bdieť a modliť sa, aby neprišli do pokušenia. Len chvíľku byť s Ním bdelí v modlitbe a to nielen kvôli Nemu, ale aj kvôli nim samotným, aby neprišli do pokušenia. Chcel veľa? Len takú malú vec. Nebola to ani obeť, skôr niečo celkom obyčajné. Bdieť a modliť sa. Predsa to nezvládli.

A teraz ďalšia otázka? Chce Ježiš od nás veľa? Myslíte si, že to, čo žiada od nás Pán Ježiš je veľa? Od učeníkov chcel ani nie hodinku bdenia. Čo chce od nás? Hodinku týždenne v kostole. To nám príde na um najskôr. Vzťah k Bohu si zväčša stotožňujeme s návštevou kostola a služieb Božích. Vieme ju naplniť? Veruže nie. Len veľmi malá menšina členov cirkvi to robí a dokáže. Ostatným je to nedôležité. Možno sú unavení a potrebujú si oddýchnuť. Možno sú iné záujmy. Keby sme zostali naozaj len pri tom, že Ježiš od nás chce len hodinku týždenne v kostole, už len v tomto ohľade väčšina sklamala.

A čo potom, keď žiada Pán niečo iné? Napríklad: postaraj sa o to, aby dieťa či vnuk prišli na detskú besiedku, na stretnutie dorastu či mládeže? Je to veľa, čo Pán žiada? A čo potom, keď nám Pán hovorí - príď na večiereň? A čo potom, keď Pán od nás žiada a prosí, - bdejte a modlite sa, čítajte si moje Slovo? Je to veľa, čo Pán od nás žiada? A čo potom, keď ma cirkevný zbor volá k nejakej inej službe, možno raz za rok či raz za dva roky - pomôcť svojimi rukami a silou, dať kus svojho času? Je to veľa?

Vedzte, že raz sa ťa na poslednom súde Boh opýta niečo v zmysle, čo si nemohol bdieť so mnou ani hodinku, či si nemohol urobiť to a aj iné? Či to bolo veľa? Veď som ti dával možnosti pre tvoje dobro. Nie, bratia a sestry, nemyslím si, že to, čo Boh od nás žiada je veľa. Problém je len v tom, že sme Jeho učeníci. Stále tí istí, len v inom čase. Boh od nás nežiada veľa, chyba je len v nás. "Duch je síce hotový, ale telo mdlé..." . Prosme Pána o požehnanie nastávajúcich dní, aby sme v tomto blížiacom týždni bdeli a modlili sa. Nech nám nič z tých Božích vecí nepadne za ťažko. Boh naozaj nechce veľa. Naopak nesmierne veľa nám sám dáva. Svojej lásky v Kristovi. Amen.