Každý má svoje veci poručiť Bohu a čo Boh dá, to radostne upotrebiť a veci budúce Bohu do správy srdečne poručiť.

(Martin Luther)

Kázeň Slova Božieho - Veľkonočná nedeľa 12.4.2009

Pane náš smútkom kríža sme sa lúčili,
Keď o Tvojej smrti sme sa učili,
Ako si Ducha Bohu odovzdal,
Lebo si nás tak miloval.
Však div Boží nastal nám,
Radosť to svetu veliká,
Ty žiješ Kriste, si živý Pán,
Smrť sa Ťa netýka.
Nie v hrobe neležíš, ten už prázdny je,
Ó Buď Ti Bože vďaka vrúca,
Za dar viery vo vzkriesenie,
Za pravú náplň nášho srdca,
Čo strach i biedu premáha,
Čo v trápení posilňuje,
Čo dvíha slabých neistých,
Tak nech Ťa kresťan miluje. Amen.

je veľkou túžbou ľudí dosiahnuť víťazstvo. Byť prvý, zvíťaziť, dosiahnuť cieľ ako ten, koho budú oslavovať. Vyhrať či zvíťaziť je pre mnohých naozaj veľmi dôležité. Ale nie každý má takú možnosť, nie každému sa to podarí, nie každý má nádej na veľké víťazstvá. Ba dokonca sú takí, čo musia väčšinu života znášať prehry. Honba za víťazstvami a výhrami nie je celkom správna, ale je človeku nejako prirodzená.

Pred mnohými rokmi žil niekto koho život nešiel cielene za víťazstvami, skôr naopak. Ten niekto to nemal vôbec ľahké. Mnohí verili v Jeho úspech a silu a mnohí verili v Jeho víťazstvo. Mnohí vedeli, že má na viac, preto sa Ho veľmi báli aj Jeho súperi a kládli mu pod nohy všelijaké prekážky, ubližovali mu a On akoby prestal bojovať, akoby mu naozaj vôbec nešlo o víťazstvo. Nakoniec dosiahli aj Jeho smrť. Vtedy všetci vedeli, že prehral a každý, kto Mu veril prehral spolu s Ním a zostal sklamaný. Každý kto na Neho stavil mohol byť nahnevaný a smutný. Lenže všetko to bola len ilúzia ľudských víťazstiev a prehier. Ten niekto bol Ježiš Kristus. Víťaz nad smrťou. Vyhral nad tým, čoho sa ľudia najviac boja. Vyhral hru a boj, ktorý by nevyhral nikto iný. Jeho prehra teda znamenala víťazstvo. Po všetky veky od tých čias nás Boh znovu volá a hovorí nám- verte Mu!! A my- veríme? Chceme veriť? Či budeme pochybovať?

Najstaršie zo všetkých evanjelií je Evanjelium podľa Marka. Aj toto evanjelium ako všetky ostatné hovorí nám o vzkriesení Pána Ježiša. Vzkriesenie Pána Ježiša dáva korunu celému evanjeliovému posolstvu o Bohu, ktorý sa stal človekom. Biblická stať o vzkriesení nám podáva síce nie veľa informácií, ale stále nám ich podáva dosť na to, aby sme vedeli to naozaj dôležité pre našu vieru. Veriť vo vzkriesenie je základom kresťanskej viery a kto by vzkriesenie odmietal nemôže sa nazývať kresťanom.

Čo sa teda v evanjeliu dozvedáme? Nájdeme tu informáciu o tom, kedy bol Kristus vzkriesený. "Keď sa pominula sobota..." - práve v deň po sobote došlo ku vzkrieseniu Pána Ježiša, ktorého ukrižovali a ktorý naozaj umrel a bol pochovaný. Deň po sobote je preto veľkým dňom kresťanskej cirkvi. Preto svätíme nedeľu a v nedeľu oslavujeme vzkrieseného Pána. Možno by sa dalo povedať, že ten, kto nesvätí nedeľu - neverí vo vzkriesenie, alebo mu vzkriesený Pán Ježiš nestojí za to, aby Mu tento deň venoval a aby Ho práve v tento deň vzýval. Nedeľa vždy znovu môže byť dňom nášho duchovného vzkriesenia, vždy v nedeľu môžeme duchovne povstať.

Ďalšia dôležitá informácia z tohto textu, ktorú sa tiež dozvedáme nám pripomína, kto bol pri hrobe v nedeľu ráno, ako prvý. Boli to ženy z kruhu Ježišových blízkych a priateľov. Novozmluvné posolstvo prekvapivo kladie možnosť dozvedieť sa správu o vzkriesení ako prvým práve ženám. Ak nás pôvodný príbeh o raji z knihy Genesis učí, že práve Eva bola tá, čo podľahla diablovmu zvodu, aby okúsili zo stromu poznania a tým pádom privodili hriech na ľudské pokolenie, evanjeliá svojim spôsobom akoby ženu a ženy rehabilitovali. Nevieme si predstaviť zvesť evanjelií bez žien, ktoré stáli aj pod krížom, ktoré aj v prvý deň po sobote našli prázdny hrob. Nevieme si predstaviť cirkev bez sestier, ktoré tvoria základ spoločenstva cirkvi.

To ďalšie, čo nám hovorí text je zvesť o kameni, o veľkom kameni, ktorý bolo treba odvaliť. Aj to nám pripomína, aká zbytočná je ustarostenosť. Boh koná divy a odvaliť kameň je maličkosť. Odvalený kameň je však len predzvesťou toho, čo sa dozvedeli, keď vošli do hrobu. Hrob bol prázdny. Prázdny hrob by však ešte o ničom nesvedčil. Čo ak naozaj niekto telo ukradol, čo ak by sa bol niekto chcel nejako ináč realizovať a konal divne, že Ježišovo telo niekam ukryl alebo preložil do iného hrobu? Všetko bolo možné. Avšak evanjelista zvestuje nielen prázdny hrob, ale aj prítomnosť anjela, muža v bielom rúchu, ktorý oznámil, čo sa stalo. Až keď anjel prehovoril situácia dostala iný zmysel, až vtedy sa dá posunúť v myšlienkach ďalej a zamerať sa na pravú podstatu výnimočného diania.

Samotný prázdny hrob dáva zámienku ku špekuláciám. Slovo Božie skrze ústa anjela prináša jednoznačnosť a usmernenie. "Vstal, niet ho tu." Božie slovo musí byť slovom, ktoré aj nás usmerňuje a dáva nám zmysel všetkého diania. "Ale choďte, povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galilei, tam Ho uvidíte, ako vám povedal." V týchto slovách je veľmi dôležité nariadenie - choďte zvestovať túto výnimočnú zvesť učeníkom. Nech sa aj oni o tom dozvedia.

Bratia a sestry, všetko doteraz povedané nám priblížilo veľkonočnú udalosť. Predsa sme sa o samotnom vzkriesení, teda o podstate vzkriesenia nedozvedeli viac. Zostáva tajomstvom. Nemáme zdokumentovaný dej, len dôsledky. Vlastne veľmi málo sa dozvedáme aj o Vzkriesenom. Je tu však jedno slovko, ktorému treba venovať viac pozornosti. Je to slovíčko - "predchádza" - "predchádza vás do Galilei" . Veľkonočná zvesť hovorí o Ježišovi, ktorý vstal, niet Ho tu, ktorý žije a predchádza všetkých do Galilei. Veľkonočná zvesť je o Ježišovi, ktorý je o krok vpred, ktorý je vždy v predstihu pred nami, vždy má zvláštnym spôsobom náskok pred inými. V mnohorakom ohľade nás predchádza, predbieha, všetkých a my len pomaly za Ním dobiehame a niekedy naozaj nevládzeme držať krok. Pán Ježiš už za svojho života predišiel mnohých pri rôznych príležitostiach. Často sa ani tí Jeho najbližší nestačili čudovať, ako je vpred pred Nimi. Jedine pri kríži, pri smrti vtedy už všetci stratili ten pocit a naozaj sa zdalo, že v tej chvíli či chvíľach Ho už všetci dobehli. Bolo to zdanlivo naozaj tak, ale ako sa ukázalo neskôr, bolo to celkom ináč.

Pán Ježiš všetkých predchádzal do Galilei. Pán Ježiš predišiel smutné ženičky, ktoré z úcty a lásky išli pomazať Jeho telo a prejaviť Mu poslednú úctu. Ich konanie bolo správne a zaslúži si obdiv, ale Pán Ježiš ich predišiel. Kým oni chceli urobiť poslednú bodku za čistým a vznešeným životom Pána Ježiša poškvrneným potupnou smrťou, medzitým Boh učinil div vzkriesenia, o ktorom oni nemali tušenia. Tam, kde mala byť mŕtvola, bol život, Boží život a namiesto úplného konca nastal celkom nový – Božsky geniálny začiatok. Treba povedať, že určite aj my kresťania po vzore Pána Ježiša, by sme mali byť tými, ktorí predchádzajú neveriacich v svojom živote, v nádeji, ktorú máme, spôsobom života, ktorý žijeme, radosťou, optimizmom, vierou, neutíchajúcim záujmom o dobro. Kresťan musí v myšlienkach predchádzať ostatných, musí byť vpred v moci Božej, vo viere.

Pán Ježiš predišiel svojich učeníkov a medzi nimi osobite Petra. Ten sa tu v texte spomína zvlášť, ako jediný z učeníkov. Podobne ako ženičky kráčajúce v hrobe, nemali v sebe veľa nádeje život si môžeme predstaviť učeníkov, ktorí sa vzdali všetkého optimizmu, ktorí možno v mysliach pomaly uzatvárali jednu neskutočnú kapitolu svojho života. Možno sa niektorí hnevali v sebe, prečo všetko nechali ako colník Matúš,  nič z toho, v čo dúfali nevyšlo. Určite ich však mohli trápiť aj pocity viny za zradu, ktorú nešlo odčiniť. Ak je v texte osobite spomenutý Peter, možno si predstaviť aj jeho výčitky, jeho myšlienky. Každopádne sa dá povedať, že Ježišova smrť bola pre nich strata, strata priateľa, strata náplne života, pre ktorú sa rozhodli, strata zmyslu cesty, po ktorej kráčali dovtedy. Avšak kým oni sa utápajú niekde ukrytí a uzavretí v svojich pocitoch a myšlienkach, medzičasom sa dejú veľké veci. Veci divné, ktoré všetko menia. Svojim vzkriesením Pán Ježiš bol o veľký krok vpred pred Nimi. Znovu raz. Správa o Kristovom vzkriesení, ktorú im mali priniesť ženičky od prázdneho hrobu, mala byť znakom lásky a odpustenia. "predchádza vás do Galilei, tam Ho uvidíte...". Ak sa im tieto slová dostali do uší, čo nepochybne áno, bola to zvesť o tom, že Pán ich stále berie za svojich, že s Nimi počíta, že im odpustil zradu, opustenie, malomyseľnosť, nedôveru. Osobite takéto posolstvo pre Petra muselo mať nesmierny význam. Ježiš tak Petra ako aj ostatných predbehol v svojej láske i odpustení. Pozýva ich do Galilei k novému začiatku, k možnosti stretnutia sa s Ním, so svojim Majstrom a Pánom.

Veľkonočná správa prináša aj nám výzvu, aby sme predchádzali svojich blížnych v našom správaní, aby sme po vzore vzkrieseného boli tými, ktorí vedia odpustiť, ktorí neživia zlo a zlé, ktorí majú cit pre ľudské zlyhania. Veriaci ľudia máme v tomto ostatných predchádzať, máme byť tí, čo podajú priateľskú ruku, tí, čo nastavia druhé líce.

Pán Ježiš nás všetkých predišiel, nielen svojich učeníkov. Predchádza nás stále. Je pred nami a Jeho život je nám výzvou, ale aj Jeho smrť a Jeho vzkriesenie, ktoré si dnes pripomíname. Pán Ježiš bol o veľký krok vpred pred tými, ktorí sa tešili z Jeho smrti. Pán Ježiš bol skrze moc svojho nebeského Otca o veľký krok vpred pred samotnou smrťou, ktorú porazil a mohla sa tešiť len krátko z víťazstva. Nezabúdajme na to, že Jeho vzkriesenie predchádza naše vzkriesenie, že pri smrti môžeme mať nádej. Nezabúdajme na to, čo hovorí: "pretože ja žijem, aj vy budete žiť." Istý teológ vo vzťahu k biblickému textu – "Vstal niet Ho tu." povedal, že na náhrobných kameňoch by mal byť nápis - Niet Ho tu. X. Y. – Niet ho tu. Neveriaci človek by sa mohol čudovať takémuto "originálnemu" nápisu, ale veriaci jeho zmysel hlboko chápe, lebo vie, že pre tých, čo vojdú do hrobu nasleduje ďalšie dejstvo cesty-vzkriesenie a život večný. Vzkriesený Ježiš nás predišiel do večnosti a zvesť týchto dní tam musí smerovať aj naše myšlienky, že vo večnosti je cieľ našej cesty. Amen.