Kamkoľvek prišiel apoštol Pavel, tam vznikla duchovná revolúcia. Kamkoľvek prídem ja, tam podávajú čaj.

(Charles H.Spurgeon)

Hromnice, Predstavenie Pána ( L 2, 22-32)

Stretnutie mládeže - 2.2.2013

Milí mladí priatelia!

Dnes je sobota. To nie je nič nezvyčajné. Sobota býva každý týždeň. Lenže táto sobota je sviatočná sobota. Sú Hromnice. Možno ste už o takomto sviatku počuli, možno nie. Nevadí. Z nasledujúcich viet sa čo-to máličko dozviete. S týmto dňom- sviatkom sú spojené napríklad mnohé rôzne pranostiky, ktoré predpovedajú počasie v ďalších mesiacoch, alebo len sucho konštatujú, že na Hromnice o hodinu více! Pre zaujímavosť pridávam ešte ďalšie: „Ak svieti slnko na Hromnice hojnosť žita a pšenice.“ ---Keľo je na Hromnice odmek, teľo po Hromnici tuhá zima.“

Nemám v úmysle ďalej riešiť tento sviatok v týchto intenciách. Pozrieme sa na vec v inom uhle pohľadu. Nedá sa však ešte nespomenúť, že Hromnice bol starý pohanský sviatok, kedy mohol zaznieť prvý jarný hrom. Bolo to spojené s pôsobením pohanského boha Perúna, vládcu hromu. Týmto hromom mali byť odstavené mocnosti zimy a tmy a pomaly sa mala prebúdzať jar a mocnosti jari. Začínala sa letná polovica roka.

Pre nás kresťanov je druhý február sviatkom iného charakteru. Žiaden hrom, žiaden pohanský boh, žiadne mocnosti zimy a tmy. Kresťania slávime či pripomíname si sviatok Predstavenia Pána v chráme alebo aj sviatok očisťovania Panny Márie. Sú to dve rôzne udalosti, spojené v jeden deň. V cirk. histórii, zvlášť katolíckej, sa význam jednej či druhej z nich menil. Aktuálne je dôraz nie na Máriu a jej očisťovanie, ale na predstavenie Pána ako prvorodeného v chráme. Čiže to nie je sviatok mariánsky, ale Pánov.

Základ tohto kresťanského sviatku je v texte z evanjelia podľa Lukáša, druhej kapitoly, kde evanjelista hneď po správe o narodení Pána Ježiša, po správe o obrezaní Pána, podľa Mojžišovho zákona na 8. deň, podáva správu o predstavení Pána Ježiša v chráme. O čo išlo? Jozef a Mária ako verní židia, verní Božiemu zákonu skrze Mojžiša daného ľuďom Izraela, plnili všetko to, čo bolo prikázané. Boli to pre nás, či pre ľudí dnešnej doby už možno čudné zvyky, rituály, ktorých význam moderný človek určite nemôže vnímať s veľkým porozumením. Pre ľudí Ježišovej doby, to však boli veci úplne samozrejmé. A tak čítame: „ Keď sa minuli dni ich očisťovania, podľa zákona Mojžišovho priniesli Ho do Jeruzalema, aby Ho predstavili Pánu...“ . Dni očisťovania sa týkali ženy, rodičky. Žena bola po pôrode nečistá a 30 dní po pôrode chlapca sa nesmela ukazovať na verejnosti. Pri narodení dievčaťa bola táto doba až 60 dní. Po uplynutí tohto obdobia bolo predpísané prísť do chrámu a priniesť obeť. V chráme kňaz vykonal obrad očisťovania a podľa zákona bola už Mária v poriadku, bola čistá. Spomínané hrdličky a holúbätká, mala obetovať Mária k obradu svojho očisťovania. Tiež je to nariadené zákonom z čias Mojžiša.

Nasledovala však druhá časť náboženského rituálu, ktorý mal pre nich svoj význam a tým bolo predsatvenie či obetovanie Pána Ježiša v chráme. Čo to znamenalo? Ako ho mali obetovať? Korene tohto rituálu možno hľadať zasa jedine v Mojžišových knihách, konkrétne v 2M 13, 2 čítame: „ Zasväť mi u Izraelcov všetko prvorodené, všetko, čo otvára život matky, u ľudí i u dobytka, je moje!“ To bol Boží príkaz či požiadavka, ktorá sa týkala života izraelcov. Znamenalo to, že všetko prvorodené, mužského rodu patrilo Bohu. Aj zvieratá, aj ľudia. Aký zmysel bol tejto požiadavky? Táto Božia požiadavka mala izraelcom pripomínať vyvedenie z Egypta a záchranu ich chlapcov, ich prvorodeniat, ktoré ostali nažive. Boh ich krvou baránka zachránil. Kdežto pri Veľkej noci v Egypte, boli všetci egyptskí chlapci, prvorodení anjelom zhubcom pobití. Táto Božia požiadavka bola teda pripomienkou Božej milosti a záchrany a navyše si mohol izraelec uvedomiť, a to bolo veľmi dôležité, že všetko, čo má, má z Božej dobrotivosti. Bolo to priznanie si, odvislosti od Božej dobroty.

V tejto časti by sme si mohli nakrátko pripomenúť, že takéto zvyky už nefungujú, nepretrvávajú v našich končinách, v našej kultúre, malo by však byť našou kresťanskou povinnosťou žiť v uvedomení si skutočnosti, že všetko, čo mám mám z Božej dobrotivosti a musím vedieť Bohu aj niečo obetovať. Mali by sme správne vnímať to, čo máme, to, čo vlastníme.

V časoch pred Mojžišom, mali prvorodení synovia aj iné poslanie, a to také, že sa automaticky stávali vodcami a dedičmi a tým pádom aj kňazmi svojho ľudu. Prvorodenstvo bolo teda spojené s významnými osobnými funkciami a poslaním. O prvorodenstve rozpráva biblický príbeh o Izákových synoch, Jákobovi a Ezavovi. Ako je známe, Ezav predal svoje prvorodenstvo bratovi. Ľahkovážne sa ho vzdal za misu šošovice. Pohŕdol prvorodenstvom. Podľa biblickej zvesti neskôr Mojžiš ustanovil Levítov, kmeň Levítov za kňazský rod, ktorý plnil úlohy kňazské. Tak sa už nemuseli stávať kňazmi prvorodení.

Podľa Božieho nariadenia bolo treba prvorodené obetovať Bohu, ale bola i možnosť vykúpenia. Syn mohol zostať v rodine za cenu vykúpenia, ktoré sa v časoch Ježišových praktizovalo vo finančnom vyjadrení. Bolo treba vykúpiť dieťa chrámovými šekelmi. Jozef teda musel za Ježiša zaplatiť 5 šekelov a chlapec bol jeho. Chrámové šekely boli špeciálne peniaze, čisté peniaze, ktorými sa platilo iba v chráme. Rímske peniaze sa používať nemohli. Peňazomenci, ktorí sa spomínajú v texte evanjelia o Ježišovom vyčistení chrámu, sú ľudia, ktorí menili iné mince za chrámové, často však neboli veľmi korektní a robili klamstvá a podvody. Ježiš o tom vedel a preto tak radikálne zakročil voči tomuto konaniu.

Tieto náboženské zvyklosti a rituály sa v Palestíne Ježišovej doby praktizovali a striktne dodržiavali. Bola to služba Starej zmluvy. Boli to symboly náboženského života danej doby, ktorým sa podriadil skrze svojich pozemských rodičov aj Ježiš. Pri Jeho narodení neobišli zákon a Mojžiša. Splnili to, čo sa požadovalo. V predstavení Pána Ježiša v chráme vidia mnohí teológovia tiež také osobité stretnutie starej zmluvy s novou zmluvou, s evanjeliom. Akoby sa potvrdzovali slová: „ Neprišiel som zákon zrušiť, ale Ho naplniť.“

V Ježišovi Kristovi však zákon nadobudol celkom iný význam, hlbší význam a Ježiš bol proti povrchnému konaniu skutkov zákona, bol proti bezduchým rituálom. Každý rituál, náboženský úkon má význam pokiaľ je za Ním úprimná viera v Boha. Nič sa nesmie diať len tak bezducho, bez lásky. „ Milosrdenstvo chcem a nie obeť“, hovoril neskôr Ježiš farizejom, ktorí Ho nenávideli pre stolovanie a stretávanie sa s hriešnikmi.

Vidiac toto dianie, ktorému bol aj Ježiš podriadený, uvedomujeme si, že Jozef a Mária konali tieto nariadenia zákona určite v dobrej viere, úprimne. Ale pri plnení náboženských povinností sa človek nie raz spolieha len na formálne odbavenie si svojej povinnosti. Tak, ako Bohu malo patriť prvorodené, teda to najlepšie, prvotina zo všetkého, tak bez pochýb aj my by sme mali dať Bohu to najlepšie z nás, z našich schopností a darov. Čítal som zaujímavú pripomienku, ktorá hovorila, že napríklad modlitbu, Písmo by sme si nemali nechávať na koniec dňa, ak sa nám zvýši čas a keď je už človek skôr súci do postele, ale mal by sa svojmu Bohu a svojej duši venovať v inom čase, aby to nebolo len splnenie náboženskej povinnosti. Nová zmluva, Kristus, evanjelium nás nevolá k splneniu si náboženskej povinnosti, ale k viere, k úprimnému nasledovaniu Krista.

Takého človeka stretli aj Jozef a Mária v chráme. Bol to Simeon, ktorý sa k nim priblížil a vyniesol prorocké slovo nad Kristom. Simeon je nám v NZ vykreslený ako prorok a muž očakávania, muž, ktorý očakával útechu Izraela. Simeon bol muž spravodlivý a bohabojný, teda nielen nejaký formálny vyznavač jahvistického náboženstva. Jemu dal Boh aj rozpoznať v dieťati Kristovi Spasiteľa, dieťa zasľúbení. Jemu dal Boh vidieť, čo mu zasľúbil. Stretol Krista! Bolo to zvláštne stretnutie pre tohto muža však veľmi výnimočné a takisto aj pre Máriu a Jozefa.

Dozvedeli sa prorocké slovo o Kristovi, o dieťati, ktoré podľa zákona vykúpili zo služby Bohu a predsa toto dieťa celý život žilo pre službu Bohu a žilo s Bohom, v tom najužšom spojení. Nová zmluva je o službe Bohu, z ktorej sa nedá vykúpiť. Nedá sa povedať nechcem, nedá sa zaplatiť, aby som mal pokoj. Takto to od čias Krista nefunguje. Kristus slúžil, prišiel, aby slúžil a každého, kto sa menuje kresťan k službe a obetavému životu pre Neho aj pozýva. V Ježišovi Kristovi dal Boh svetu a nám záchranu, presne tak, ako voľakedy izraelcom pri východe z Egypta. Vďaka Jeho baránkovi, Kristovi, sme vykúpení a zachránení od večnej smrti. Máme byť a verím, že sme za to Bohu vďační. Boh nám neprikazuje, akú obeť máme dať, ale očakáva, že vďačnou odpoveďou na Jeho milosť bude naša činná viera v službe cirkvi a ľuďom.

Sviatok predstavenia Krista v chráme nám pripomína staré obrady a rituály náboženského charakteru, ktoré konali Izraelci. Aj Kristus im bol podrobený. Dnešný sviatok nám však hlavne stavia pred oči Božiu milosť, Božiu záchranu a očakáva od nás poslušnosť v plnení Božej vôle, ale i úprimnú vieru v Božie zasľúbenia. A práve viera a očakávanie Božích zasľúbení bude zásadným impulzom k plneniu Božej vôle, k radostnému plneniu Božej vôle, bez formálnosti. Amen.

(použitím viacerých materiálov pripravil R. Dovala)