Kamkoľvek prišiel apoštol Pavel, tam vznikla duchovná revolúcia. Kamkoľvek prídem ja, tam podávajú čaj.

(Charles H.Spurgeon)

Pôstna kázeň

Evanjelium podľa Matúša 16, 21- 24

"Odvtedy začal Ježiš Kristus svojim učeníkom poukazovať, že musí ísť do Jeruzalema a že musí mnoho trpieť od starších a veľkňazov i zákonníkov a že musí byť zabitý a v tretí deň vstať z mŕtvych. Tu Ho vzal Peter a začal Ho odhovárať: Nech Ti je Boh milostivý, Pane! To sa Ti nesmie stať! On sa však obrátil a riekol Petrovi: Choď za mňa, satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské. Vtedy riekol Ježiš učeníkom: Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma!"

Milé sestry a bratia!

Starší a chorí ľudia zvyknú premýšľať i hovoriť o smrti. Niekedy sa už aj takto hovorí:

„ ....keby som už umrel... dosť mám trápenia.... mne už bude dobre tam.... to by bolo lepšie, keby som už umrel.... ja sa už chystám umrieť.“ Tieto slová môžu byť prejavom istej unavenosti zo života, prebytku bremien a trápení, starostí. Človek, keď už ako sa vraví má toho dosť, premýšľa aj takýmto spôsobom. Jedna vec je však hovoriť o smrti a druhá vec je byť na smrť ozaj pripravený. Možno však niekedy práve tí, čo o tom hovoria paradoxne v skutočnosti ešte nechcú zomrieť, ale túžia žiť. Sú to také zložité veci. V zásade však slová o smrti u starších a chorých nás neprekvapia tak, ako niečo podobné u človeka mladého a plnej sile.

Ak by mladý človek, zdravý a silný, s výhľadom na dobrú budúcnosť začal rozprávať o smrti, o tom ako sa chystá umrieť, čo by sme si o ňom pomysleli? Snáď, že má nejaký vážny problém, o ktorom nevieme, možno by sme začali premýšľať o tom, či je v poriadku, či jeho duševný stav je normálny. Každopádne by sme nad takýmto človekom krútili hlavou a snažili by sme sa mu jeho myšlienky vyhovoriť. Veď prečo by mal premýšľať o smrti, keď má pred sebou život?

Niečo podobné sa stalo v Ježišovom prípade. Pán Ježiš bol plný sily, v aktívnom zvestovaní evanjelia, činiac mnoho divov, znamení, získaval si veľa priaznivcov, hoci je pravda, že boli aj odporcovia. Ale celkovo Jeho pôsobenie medzi ľu´dmi pôsobilo ako veľmi úspešné. Zdanlivo bolo všetko v poriadku a neboli výrazné dôvody na to, aby mladý a mocný muž, 33 ročný, efektný v slove i skutku začal hovoriť o smrti. A predsa.

Ježiš Kristus začal svojim učeníkom poukazovať, že musí „ísť do Jeruzalema a že musí mnoho trpieť, že musí byť zabitý a v tretí deň vstať z mŕtvych.“ Pán Ježiš rozprával svojim učeníkom o všelijakých veciach, Jeho slová boli zaujímavé a osobité. Čo však malo znamenať toto? Bolo to prekvapivé. „ Ježiš Kristus začal poukazovať...“ . Pán Ježiš začal vlastne upriamovať pozornosť a myšlienky učeníkov na najbližšie udalosti, na to, čo sa má s Ním diať. Nikto z nich to nemohol ani len tušiť, nemohli o tom, nič vedieť, bola to Božia vôľa, ktorú im Pán Ježiš pomaličky začal predostierať.

V pôstnom období sa aj naša pozornosť obracia viac k Ježišovej smrti, pôst je časom duchovnej prípravy na prijatie celej veľkopiatočnej a následne veľkonočnej zvesti. Aj my si chceme poukazovať na Ježiša a na Jeho dielo, na to, čo sa stalo a dialo s Ním.

Tak, ako Pán Ježiš poukazoval na to blízke budúce dianie podľa biblického textu a vôle Božej, aj my si musíme priblížiť, ale aj následne stotožniť sa, prijať a pochopiť srdcom význam Kristovej smrti pre nás. Hovorenie o smrti je vždy vážnou vecou. Hovorenie o Kristovej smrti je však záležitosťou viery v mocné Božie pôsobenie vo vzťahu k človeku. Mnohí ľudia by napríklad aj uverili, že Kristus historicky umrel, že trpel, horšie je však zo samotným pochopením a prijatím tejto zvesti, že teda Jeho smrť mala široký duchovný rozmer, že to nebola smrť pre smrť, ale smrť ako obeť za hriechy všetkých ľudí, že preto sa tejto smrti nedalo uniknúť a musela prísť, aby následne sám Kristus vstal k novému životu a spolu s Ním raz aj my.

„Že musí...“. Kristus poukazoval na to, že „musí ísť“, že sa nedá ináč, že niet inej cesty, že je to nevyhnutné. Na to poukazoval učeníkom. Niekedy povieme: „ mal by som to urobiť, mal by som tam ísť“. Tiež to značí istú dôležitosť. Avšak Kristus musel! Musel preto, lebo to bol Boží plán od vekov, Božia vôľa a spôsob spásy ľudského hriešneho pokolenia. Božia vôľa bola Kristu záväzná. Veď On sám bol Boh.

Ľudia sa snažia vyhýbať utrpeniu. Nedávno som čítal, že čím ďalej viac ľudí si pri návšteve zubára priplatí za umŕtvenie, aby bol zákrok bezbolestný. Prečo trpieť, keď nemusím? Kristus to musel urobiť pre nás. Ale sám sa vydal utrpeniu a smrti dobrovoľne!

Nepochopiteľnosť Kristovho konania je zrejmá aj z postoja učeníka Petra, ktorý na Pánove slová reagoval vyznaním: „ Nech ti je Boh milostivý, Pane. To sa ti nesmie stať.“ Náš aktuálny biblický odsek nasleduje hneď za správou o Petrovom vyznaní: „ Ty si Kristus, Syn Boha živého!“ Peter vyznal Krista ako Mesiáša, ktorého čakali. Následne mu Ježiš povie: „ Musím ísť trpieť a umrieť!“ To boli pre Petra dve nezlučiteľné veci. Krátko na to, čo dospel k poznaniu a presvedčeniu, že Ježiš je Kristus, dozvie sa, že Ježiš chce zomrieť. To muselo byť niečo strašné. Priam až absurdné, akoby vám lekár povedal, že ste vyliečený z rakoviny, ale aj tak máte len pár dní života, lebo máte vážne choré srdce. Nádej ubitá beznádejou. Radosť potlačená sklamaním. Petrova reakcia nás preto v zásade neprekvapuje.

Ľudský život je plný prekvapení a sklamaní. Ľudský život je plný situácií, v ktorých povieme, to nie, to sa ti nesmie stať, to sa nám nesmie stať. Máme výhodu v tom, že nevieme nič o svojej budúcnosti, nevieme prepovedať, čo nás čaká, len niekedy možno niečo vytušíme. Možno ťažko chorý ležiaci človek tuší, že sa blíži koniec. Možno manželia, ktorí sa stále hádajú tušia, že ich vzťah speje k úplnému záveru. Možno tí, ktorí riešia problém s jadrovými elektrárňami v postihnutom Japonsku tušia, že to môže znovu rachnúť a bude zle.

Vždy však vieme, čo chceme a čo nie, čo by sa nám páčilo a čo nás určite zarmúti. Podľa toho povieme: „ To sa ti nesmie stať.“ Zároveň si človek uvedomuje, že je slabý na to, aby sme čokoľvek zastavili alebo vyriešili.

Ježišova reakcia na Petra je nám dobre známa. „ Choď za mňa satan.“ Je to zvláštne. Muž, ktorému pred časom povedal Kristus: „ Ty si Peter (skala) a na tej skale vystavím si cirkev“, práve ten muž je nazvaný satanom. Ten, ktorý mal byť pevný, stály, padol k úplne nízkemu, ľudskému zmýšľaniu. Zľakol sa! Ten, ktorý mal byť vierou stavebným kameňom cirkvi, zostal len obyčajným človekom, ktorý myslí na veci ľudské bez hlbšieho pohľadu za horizont pozorovateľného života.

Slovo Petrovi- skale, je iste aj slovom k cirkvi. Iste práve k tej cirkvi, ktorá má byť nositeľom zvesti o Bohu, nositeľom a svedkom kríža Ježiša Krista. A žiaľ práve cirkev či ľudia v nej odklonia sa od toho základného učenia, resp. nepochopí sa vždy to základné a postoje, slová, popierajú zásadné a nosné vyznanie, ktoré hlásame. Tak cirkev hlása lásku a predsa sme plní nenávisti. Cirkev hlása pokoj a žijeme v nepokoji a neraz i v hádkach. Hlásame pokoru a bežne sa ľudia v cirkvi hráme na pyšných a silných, ba dokonca na vládcov. Rozprávame o kríži a smrti a v skutočnosti chceme žiť život bez bolesti ako všetci ostatní.

Ak Peter vyznal vo viere Krista ako Mesiáša a následne sa zľakol pri myšlienke, že Kristus bude trpieť a bol titulovaný satanom, je to zvesť o tom, že satan naozaj vždy stál v opozícii viery a veriacich a vždy nám predkladá myšlienky a postoje, ktoré nekorešpondujú s Kristovým učením a myšlienkami a sú úplne vzdialené Božej vôli. Je tu zaujímavý, ale častý paradox života pobožného človeka: vyznávam vieru, ale zároveň neviem vnímať svet duchovným pohľadom. „ Nemyslíš na veci Božie, ale na veci ľudské.“

V týchto slovách je ukrytá aj odpoveď na otázku či a kedy môže byť cirkev alebo veriaci človek na pohoršenie Kristovi. Áno práve vetdy, keď v živote cirkvi alebo v živote jednotlivca, kresťana podľa krstu, prevýšia hodnoty sveta, strach o svoj život, starostlivosť o zabezpečenie vlastného života, vždy vtedy, ak sa cirkev vzdá toho základného posolstva ukrižovaného Krista, ak sa prekrúca zvesť Biblie alebo sa bagatelizujú jednotlivé jej časti s cieľom priblížiť sa svetu.

Pán Ježiš povedal: „ Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma!“ Ježiš, ktorému sa blížil čas povýšenia na kríži a ktorý poukazoval na túto blížiacu sa skutočnosť svojim učeníkom, predkladá tým svojim blízkym, ktorých mal vôkol seba, predkladá im cestu, ale i poukazuje na obsah danej cesta. Žiadna pohodička. Kríž. Sebazapretie. Starosti, bolesti, trápenia, utrpenie, všetko, čo sa nám nedarí, všetko, s čím musíme žiť i bojovať, to nie sú veci, ktoré by nás od Krista vzďaľovali, práve tie sú našou cestou s Kristom ku krížu.

Nech nás Boh posilňuje v nasledovaní Pána, aby sme mu v našom živote viery a v cirkvi neboli na pohoršenie. Amen.