Hudobník, ktorý chce, aby jeho nástroj bolo najviac počuť, je zábuhou každého orchestra.

(Henryk Sienkiewicz)



Víkendovka pre konfirmandov, Tisovec 2009

„Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia (a sestry) spolu bývajú.“

V duchu tohto biblického verša zo 133. žalmu sa naši mladí evanjelici rozhodli stráviť jeden májový víkend ( 22.5. – 24. 5. 2009) spolu mimo domova, kde sa posilní spoločenstvo, nadviažu sa nové kontakty, spoločne sa duchovne povzbudia. Tentoraz sa ich destináciou stalo mestečko Tisovec.

V piatok popoludní sa na zastávke autobusu stretla zaujímavá skupinka mladých. Samozrejme naši konfirmandi, z ktorých šiesti neodmietli Ježišovo pozvanie a okrem nich traja „svišti“, teda naši mladší dorasťáci, ktorí tiež chceli zažiť dobrodružstvo so svojimi bratmi a sestrami vo viere. Nechýbali ani najstarší členovia mládeže, ktorých pán farár zavolal ako výpomoc a dozor, ale neraz bolo treba dávať pozor a napomínať aj ich.

S Božou pomocou sme sa dopravili do Banskej Bystrice, odkiaľ nám odchádzal autobus do Brezna. Meškal iba pár minút ale stačilo to na to, aby sme zmeškali ďalší autobus z Brezna do Tisovca. Nestratili sme však chladnú hlavu a do Tisovca sme sa dopravili vlakom. Už vtedy sme sa mohli presvedčiť, že keď Pán Boh niekedy zatvorí dvere, určite otvorí okno. Prekrásná výhliadková jazda vláčikom cez divokú horehronskú prírodu nás nechávala v úžase a cez okná sme neraz hľadeli s otvorenými ústami. Prešli sme cez Pohronskú Polhoru, Michalovú, Rohoznú, Zbojská a ešte jednu dedinu, ktorej názov som zabudol, až sme došli do Tisovca ....... konečne. Po chvíli už naša skupinka kráčala ulicami Tisovca. Domorodí obyvatelia hneď zbadali, že nie sme domáci a pozerali, ako keby sme boli mimozemšťania... a my sme predsa badínčania.

Pred šiestou hodinou podvečer sme už teda boli pred farským úradom a klopali na dvere. Zrazu odniekiaľ dobehol Števo, mládežník z Tisovca, ktorý nás zaviedol do nenápadného domčeka vedľa fary, kde sme mali bývať. Ubytovanie bolo pekné, okrem toho tam na naše potešenie bol aj biliard, stolný futbal a iné vymoženosti. Vidno, že cirkevný zbor v Tisovci žije a stará sa o svojich mladých aj týmto spôsobom.

Nocľah sme si rozdelili, dievčatá šli hore do podkrovia podkrovia, chlapci ostali dolu na prízemí. Po krátkom oddychu sme sa zišli všetci dole u chlapcov, kde pán farár v modlitbe poďakoval za ochranu na ceste. Popapali sme čo nám naše maminky zabalili na cestu a takto sme sa pobrali na vychádzku na Hradovú, čo je vlastne kopec nad Tisovcom. Po hodine chôdze do kopca, keď mladší z nás už nevládali (nevládali aj starší, ale pre udržanie morálky mužstva si to nemohli priznať sa nám naskytol nádherný výhľad na okolitú krajinu pri zapadajúcom Slnku, jednoducho nádhera a romantika, ktorá sa tak často neopakuje. Pán farár však ešte nemal dosť a sám si vybehol vyššie. Slnko pomaly zapadlo a my sme sa museli trochu poponáhľať, lebo cesta bola dlhá, cez les a nevideli sme už ani na koniec nosa. Pán Boh nás však doviedol v bezpečí naspäť do mesta.

Po 21. 00 hod. sme za zišli ku večernému stíšeniu. Náš spev piesní sa niesol celou Rimavskou dolinou a snáď ho bolo počuť aj v Klenovci, dedine za kopcom, kde sa narodil náš pán farár. Príhovor na evanjeliový text o podobenstve o svadobnej hostine nás donútil zamyslieť sa nad Pánovým pozvaním spasenia. Slovíčko Amen, ktoré ukončilo príhovor odznelo v neskorú nočnú hodinu a mnohým už oťaželi viečka, preto sme sa pobrali spinkať, aby sme nabrali síl na ďalší deň.

V sobotu ráno, keď sa nám konečne podarilo zobudiť pána farára ( alebo to bolo naopak??) sme rýchlo išli nakúpiť niečo pod zub. Fajné párky nás posilnili hneď zrána a my sme sa pripravili na náš výlet – Muránsky hrad. Každý z nás dostal balíček s jedlom na celý deň. Ranné zamyslenie bolo o zatvrdilých srdciach a po modlitbe sme sa už v mene Božom vydali na našu expedíciu. Pár kilometrov sme sa odviezli autobusom , v Muráni navštívili informačné stredisko, kde sme sa informovali ..... a plný nadšenia sme kráčali v ústrety nášmu cieľu s vedomím, že cieľ je poriadne ďaleko a ešte viac vysoko (938m n.m.).

Cesta to bola náročná, kľukatá niekedy úzka a kamenistá, presne taká, akou nás volá kráčať aj Ježiš. Oddychovali sme skoro pri každom strome, mladší nevládali a starší mládežníci sa dobre tvárili, že vládzu. Na ceste sme stretli mnoho spolupútnikov. Celou trasou nás sprevádzali informačné tabule, ktoré nám hovorili mnoho zaujímavých informácii o histórií hradu ako aj o prírodných pomeroch národného parku Muránska planina, na území ktorého sme sa už aj nachádzali. Po namáhavom výstupe sme sa dočkali odmeny . Z hradu sme videli skoro až do Košíc, takisto aj Kráľovu hoľu, Revúcu, Rimavskú dolinu, celé Stolické vrchy a mnohé iné kopce. Jednoducho výhľad, kvôli ktorému sa to opatilo.

Na hrade sme mali príležitosť vypočuť vypočuť si aj príhovor jedného na biblický text o stratenom synovi. Modlitbou v veľkej nadmorskej výške sme sa utiekali k Pánu o dar Ducha Svätého pre našich konfirmandov, ale aj ostatných, aby zotrvali vo viere v Ježiša aj po konfirmácii. Boli sme vysoko Pane, blízko pri Tebe, snáď si nás aj počul ... Po dvoch hodinách na vrchu, sme sa pobrali domov. Cesta nadol šla rýchlejšie ako hore. Plný dojmov a v dobrej nálade, ktorou nás nakazila jedna konfirmandka (nebudeme ju menovať aby sa Dominika neurazila) sme sa vrátili späť do dediny. Unavení a skonaní sme si sadli na zastávku a čakali na autobus... čakali sme 15 minút, pol hodinu, ale autobus 17.15 sa neobjavoval. Prečo nevieme, ale na Slovensku je to tak....Už - už sme mali chuť ísť do „KRŠMY“, pán farár však opäť dokázal, že vie nájsť východisko. Chvíľu telefonoval, nevieme s kým, možno volal rovno Pánu Ježišovi. Za chvíľu po nás prišli 3 autá a odviezli nás domov - do Tisovca. Evanjelická chobotnica má kontakty všade...

Po príchode sme si boli v miestnej reštaurácii zobrať chutnú večeru, ktorá nám aspoň trochu dodala síl. A bol večer.....

Keď som predtým písal, že náš spev bolo počuť až do Klenovca, mal som pravdu, lebo tento spev začul aj náš kamoš Majo a prišiel nás aspoň na chvíĺu pozrieť.

Večerné stíšenie sa samozrejme konalo opäť. Po pesničkovom bloku nás pán farár napomínal v zmysle biblického textu o bohatom mládencovi, aby sme radikálne zmenili svoj štýl života a obetovali Ježišovi celučký svoj majetok, teda všetko čo sme a čím sme. Vďaka, Ježiš, za to slovo...Slovíčko Amen na konci príhovoru zaznelo, keď už viacerých premáhali driemoty. Šup šup do postele a spinkať.... po druhé.

Nedeľné ráno bolo ťažké, ale podarilo sa nám po ťažkom boji vstať. Času bolo málo, bolo treba sa pobaliť a poupratovať všetok neporiadok. O pol desiatej nás už volali zvony Tisovského chrámu na bohoslužby. Zasadli sme si do popredných lavíc a udivený nádherou obrovského chrámu sme nemo vnímali to ticho a pokoj. Služby Božie boli ďalším krásnym zážitkom. Pôsobivé slová domáceho pána farára sa nám vryli hlboko do našich dušičiek.

Z kostola sme išli hneď na obed, ktorý nám opäť pripravili v miestnej reštaurácii. Napapaný sme sa museli ponáhľať na autobus, ktorý odchádzal na pravé poludnie. Cesta domov bola smutná ako vždy, Každý len mlčky hľadel von oknom a spomínal na krásne chvíle. Domov sme došli vďaka Pánu Bohu v zdraví a plní dojmov a zážitkov.

Patrí Ti vďaka, Pane náš, za to čo si nám doprial prežiť. Nech žiadne z Tvojich detí nezabudne na tento výlet, ktorý si nám pripravil. Nech konfirmandi nezabudnú na svoj sľub a poručia svoje životy do tvojich rúk a príkladným životom kresťana budú Ťa oslavovať. Sme Tvoje deti Pane, staraj sa o nás. Vďaka takisto patrí aj CZ ECAV v Tisovci, menovite pánu farárovi Mgr. Krivušovi, ktorý nám umožnil stráviť tento víkend u nich v Tisovci. Vďaka patrí aj pánu farárovi Mgr. Romanovi Dovalovi, ktorý všetko organizačne zabezpečil a zobral na seba zodpovednosť. Taktiež ďakujem nášmu CZ ECAV v Badíne, ktorý celý výlet finančne zabezpečil. Ďakujem všetkým konfirmandom, Dominike, Lenke, Zuzke , Maťovi, Lukášovi a Mirke, že neodmietli a zúčastnili sa. Nech je to na prospech ich viery. Amen.

(pripravil J. Petrovič)

Fotogaléria